Růst Internetu se zastavuje

Konkrétne by mala celková internetová populácia dosahovať niečo málo cez 600 miliónov používateľov, čo predstavuje približne 25% medziročný nárast, teda štvornásobné zníženie od roku 1999, pričom ďalšie znižovanie sa dá očakávať. O mnoho pozoruhodnejšie však je, že toto množstvo používateľov predstavuje len približne 9% svetovej populácie. Nua takisto predpovedá ďalšie spomaľovanie nárastu počtu používateľov, z čoho plynie, že je silne nepravdepodobné prekročenie hranice 20% populácie, ako používateľov internetu do roku 2010. V internetovo najrozvinutejších krajinách, ako napr. Nemecko, sa takisto objavuje fenomén odporu voči internetu medzi tou časťou populácie, ktorá jeho používateľmi nie je a počítalo sa s jej postupnou penetráciou. Podľa údajov agentúry Europomedia, je pre tieto časti populácie signifikantný vyšší vek, prevaha žien nad mužmi, nižšie alebo netechnické vzdelanie a nižšie príjmy. Podľa názoru analytikov agentúry je odôvodnené podozrenie, že takýto fenomén jestvuje aj v iných krajinách EU.

V tomto svetle sa mi zdá, že predpoklady niektorých internetových odborníkov z doby internetovej prestalgie (vzývania veľkej a slávnej budúcnosti-opak nostalgie) , ktorú by sme pracovne mohli označiť rokmi 1994 až 1998, boli nanajvýš naivné a nedá sa predpokladať, že by sa internet v dohľadnej dobe (menej ako 30 rokov) rozšíril na väčšinu populácie. Nadpolovičná väčšina populácie má k internetu prístup len v niekoľkých najrozvinutejších krajinách (v poradí podľa percent Švédsko, Dánsko, USA, Holandsko, VB, Nórsko, Austrália a Kanada), pričom priemer EU by bol na úrovni približne 35% a zvyšnej Európy na 20%. Alarmujúce sú takisto obrovské rozdiely medzi jednotlivými krajinami a dokonca regiónmi v rámci jednotlivých krajín navzájom, o rozdieloch medzi svetadielmi radšej pomlčím.

Extrémne nízka úroveň penetrácie internetu, napríklad v strednej Afrike, je pochopiteľná a spôsobená „objektívnymi“ faktormi technickými, finančnými, sociálnymi a politickými. Porovnateľne nízka úroveň penetrácie niektorých sociálnych skupín v rozvinutých západoeurópskych, alebo severoamerických krajinách je otázna a podľa názorov niektorých expertov priam záhadná, ale je to skutočne až taká záhada?

Ak v krajinách východoeurópskych môžeme za vinníka širšieho nerozširovania internetu považovať jeho relatívnu finančnú náročnosť, tak v krajinách západoeurópskych táto možnosť, až na niektoré menej časté prípady, odpadá, a to ako pre výrazne iný pomer medzi reálnou mzdou a reálnou „cenou internetu“, tak i preto, že skupiny s nižšími príjmami tvoria len menšinu medzi predpokladanými používateľmi internetu, ktorý sa však nimi (napriek predpokladom) stále nestali a v dohľadnej dobe asi ani nestanú. Kde teda hľadať odpoveď na otázku prečo?

Zdá sa mi to natoľko zjavné, že páni „analytici“ asi kvôli lesu nevidia stromy. Podľa veľkej väčšiny ankiet, výskumov a štatistík, ktoré sa vynárajú takmer denne, vysoké percento bežných ľudí (rozumej počítačových neznalcov) má nedôveru a strach. Niektorí majú strach o svoje osobné údaje, čo môže byť dôsledok mediálnej hystérie okolo „ochrany osobných údajov“ prebiehajúcej vo viacerých krajinách, iní majú strach o svoje peniaze (teda cez internet nič nekupujú a na internete nič neplatia) no a posledná a väčšinou výrazne najpočetnejšia skupina má strach z „vírusov“ a počítačov ako takých. Ak sme strach zo zneužitia osobných údajov mohli „zviesť“ na všadeprítomnú a ohlupujúcu televíziu, z ktorej môže mať človek niekedy pocit, že v rámci vzájomného boja médií internet vedome a strategicky v očiach divákov premieňa na strašiaka, tak strach o svoje peniaze je už na trocha inej úrovni. Istotne obrovská medializácia jedného „vybielenia“ účtu po platbe kreditnou kartou na internete má väčší efekt ako tisíce iných platieb s dobrým koncom, no ako sa hovorí „bez vetra sa ani lístok nepohne“ a ak by sa technické problémy alebo úniky  – opakovane- nevyskytovali situácia by mohla byť výrazne odlišná. Najväčšia skupina bežných ľudí sa však bojí „vírusov“ (pričom úvodzovky používam, nakoľko pod tento výraz sa obvykle v očiach počítačových neznalcov zaraďujú aj wormy, trojany a rôzne iné „problémy“ ako napr. známa „veľká telefónna lúpež“ používajúca možnosti ActiveX v browseri MSIE) a počítača, ktorý je dnes stále jediným rozumným spôsobom prístupu na internet. Všetky tieto faktory sa samozrejme dajú pri určitej miere zodpovednosti (ovšem nie len na strane používateľa), opatrnosti a dodržiavaní niekoľkých pravidiel eliminovať. Faktom však ostáva, že mnoho ľudí sa racionálne nespráva a keď niečomu nerozumejú, tak sú o to ľahšie vydesení. Je teda vysoko pravdepodobné, že opakované vírusové „epidémie“ mailového klienta Outlook Express, ktorých rozmery čo do počtu infikovaných počítačov a zasiahnutých používateľov sa sústavne rapídne zvyšujú (títo svoje neblahé skúsenosti „posielajú ďalej“ čím celkový počet ľudí, ktorí majú pocit byť priamo ohrození, stúpa geometrickým radom), a informácie o bezpečnostných dierach a možnostiach ich zneužitia najmä v browseri MSIE (v ostatnej dobe samotný MS informoval: 23.8. „Six new vulnerabilities, the most serious of which could enable an attacker to execute commands on a user's system.“, 19.9. „Three vulnerabilities, the most serious of which could enable an attacker to gain complete control over a user's system.“) spôsobujú v počítačovo neznalých jednotlivcoch pocit strachu, ktorý je väčší ako potreba alebo vôľa používať internet, alebo dokonca počítač. Dôsledok môže byť od vnútorného pretlaku pri používaní počítača spôsobujúceho následne neznášanlivosť ku všetkému, čo sa počítačov alebo internetu týka, cez plánovité odmietanie nakupovania v elektronických obchodoch, až po úplné odmietanie internetu a počítačov. Cteného čitateľa chcem však upozorniť, že Microsoft napriek tomu, že jeho software používa, alebo aspoň je ním ovplyvnených 85–90% používateľov, ktorej e-mailový klient dostal titul „najlepší šíriteľ vírusov“ a ktorá má vo zvyku uvádzať do obehu viac či menej nedorobené aplikácie a potom vydávať „opravné balíčky“, „opravné balíčky opravných balíčkov“ a „kumulatívne opravné balíčky“, je v tomto prípade len nositeľom filozofie „Don`t worry, be crappy“, ktorá v Silicon Valley prevláda už niekoľko desaťročí.

Stavy strachu, teda tzv. počítačovú úzkosť, ako ich nazýva psychológia, samozrejme poznáme už od polovice 80. rokoch, no doteraz sa zdalo, že sa týkajú len relatívne malej časti populácie a že sa nijako viditeľne neodrazia vo vývoji počítačovej (a súvisiacej) techniky a technológie. Ak však niekto otvorí Pandorinu skrinku strachov a úzkostí bežných používateľov a zároveň necháva pravidelne pretekať pohár ich trpezlivosti (viď m.i. Jakob Nielsen's Aler­tbox), situácia sa dramaticky mení. Ako dramaticky? No možno až tak, že rozvoj – rozšírenie internetu sa zastavuje podstatne skôr, ako sa dalo predpokladať a ako by bolo vhodné.