Minulý týždeň sa na iHned.cz objavila informácia, že český nahrávací priemysel stratil s Ulož.to trpezlivosť. Tento krok je zrejme výsledkom frustrácie, ktorú nie tak dávno na Lupe opisoval pán Srstka z Dilie, ktorý sa vtedy sťažoval na neriešiteľnosť situácie vymáhania autorských práv na Internete. Iste, mnoho frustrácie majiteľov práv možno ľudsky chápať. Ak však pripravovaný súdny spor nie je skôr výsledkom tlaku koalície novej konkurencie Ulož.to (napr. typu Spotify alebo Pandora), ale len ventilovaním frustrácie z jednej služby, pôjde o vyhodené peniaze, hoci aj spor majitelia práv vyhrajú.
Začnime tým, ako môže dopadnúť súd. Tak ako pán Srstka, mnoho ľudí v SR a ČR sa totiž často domnieva, že na Ulož.to je takpovediac krátke právo. Opak je však pravdou. Slovensko alebo Česko má teoreticky prísnejšie právo než USA. Hovorím teoreticky, lebo v našej kultúre je odjakživa rozdiel medzi tým, čo je právom ustanovené a tým, čo sa v skutočnosti vynucuje. Hovorím prísnejšie, pretože naše právo umožňuje ovplyvňovať konkrétny dizajn služby aj vtedy, keď poskytovateľ urobil všetko preto, aby sa vyhol svojej deliktnej zodpovednosti. V USA je naopak jediným “právnym regulátorom” dizajnu služby deliktné právo, ktorému sa poskytovateľ ako Ulož.to dokáže vyhnúť, ak sa správa obozretne pri vybavovaní oznámení o porušení práv a prevádzkovaní služby.
Používanie filtračného systému typu Content ID od YouTube, ktorý ide svojím plošným screeningom za horizont bežného vybavovania oznámení o porušení práv, je preto v USA dobrovoľným krokom. Samozrejme tento krok nie je dôsledkom altruizmu, ale skôr presadzovaného biznis modelu. U nás je však situácia odlišná. Hoci naše deliktné právo svojími doktrínami účastníctva a protiprávnej omisie dokáže v podstate tiež porovnateľne to, čo americké, potenciálna súdna intervencia tu nekončí. Žalobca vie, na rozdiel od amerického suseda, žiadať o súdom prikázané redizajnovanie služby, resp. jej zákaz v určitej forme aj tam, kde jej poskytovanie nie je samé o sebe páchaním deliktu. Inými slovami, aj keď neporušujete ako poskytovateľ nikoho práva sám, môžete byť prinútený urobiť niečo pre majiteľov práv, aby ste im pomohli vyriešiť ich situáciu (§ 40 ods. 1 písm. f) AutZČR, § 56 ods. 1 písm. b) AutZSR).
Príkladom je súčasný trend žalovania o zablokovanie webstránok po celej Európe, kde nevinný (deliktne nezodpovedný) poskytovateľ pripojenia musí na svoje náklady „zablokovať“ pre svojich zákazníkov prístup na určitú stránku. Systém typu Content ID alebo spôsob spolupráce akú dnes dobrovoľne vykonáva Ulož.to je preto možné poskytovateľovi v podstate nanútiť súdom. Poskytovateľ sa mu pritom nedokáže vyhnúť poukazom na to, že poctivo vybavuje oznámenia o porušení práv. Cieľom je prinútiť poskytovateľa, aby urobil všetko rozumné, čo je vo sfére jeho vplyvu, v prospech zníženia porušovania práv na jeho službe. Tento systém zdržovacích žalôb má mnoho úskalí, ale o tom tu nechcem teraz písať.
Ak teda majitelia práv Ulož.to správne zažalujú a budú žiadať primerané opatrenia na jeho strane, zrejme súd aj vyhrajú. Výsledkom bude, že obmedzením funkcionality, ktorá dnes umožňuje využívanie služby na porušovanie práv, samozrejme nedôjde k úplnému zastaveniu tohto porušovania, ale že súčasný biznis model Ulož.to bude v podstate okyptený alebo úplne pochovaný. Stačí sa inšpirovať a pozrieť sa na to, koľko mechanizmov “úprimne” používa Ulož.to napríklad z User Generated Content Principles a na to, aké mechanizmy by najviac znížili atraktívnosť služby pre uploaderov. A to dokonca nikto nemusí chcieť, aby Ulož.to zaviedlo hneď drahý systém typu ContentID alebo Audible Magic.
Viem, že mnoho čitateľov bude Ulož.to v tomto spore fandiť. Pravdou však je, že jeho biznis model má dnes ďaleko od seriózneho podnikania, s ktorým by ste ako začínajúci podnikateľ s legitímnou službou, ktorá platí umelcov, chceli súťažiť. Z pohľadu podpory novej inovácie je v poriadku, ak služba prechádza určitými vývojovými fázami, kedy zvykne viac porušovať cudzie práva. Tak napríklad YouTube kedysi musel rásť so svojími problémami a len akvizícia zo strany Google mu plne umožnila rozvinúť legitímny biznis model, čo priznal nedávno aj Fred von Lohman pre ihned.cz. Kam sa ale vyvíja Ulož.to? Biznis model je od počiatku rovnaký a nikam sa neposúva. Ono, nemá ani prečo.
Podobne pritom začínal napríklad Rapidshare. Postupne však musel čeliť mnohým žalobám v Nemecku, ktoré priamo ovplyvňovali jeho dizajn, a tak aj jeho atraktívnosť pre istý okruh zákazníkov, ktorý primárne porušovali autorské práva. Tieto malé re-dizajnové zmeny urobili službu oveľa menej použiteľnou na pohodlné a masové porušovanie autorských práv, a preto sa aj Rapidshare musí čoraz viac sústrediť na udržateľný biznis model vo svojom segmente. Dodnes pritom nastavovanie latky pre Rapishare zo strany držiteľov práv neskončilo. Najnovšie bol do istej miery donútený kontrolovať už aj externé odkazy vo vyhľadávačoch. Prečo to ale hovorím.
Dnešný stav u nás je taký, že pre predpotopné Ulož.to plné malwaru sa slovenský alebo český divák nedočká skutočne inovatívnych a cenovo dostupných služieb, ktoré platia aj umelcov. Áno, drakonické a excesívne vymáhanie práv je samo o sebe hlúpe, spoločensky nebezpečné a kontraproduktívne. Rovnako hlúpe je ale myslieť si, že z dnešného stavu profituje práve spotrebiteľ. Koľko inovácie nevstúpi na náš trh pre veľké rozšírenie nekalej konkurencie, ktorá umelcom nemusí platiť? Ako chcete s takýmito službami súťažiť, keď majú podstate nižšie náklady? Ulož.to a podobné stránky preto jednoznačne brzdia rozvoj iných biznis modelov s digitálnym obsahom u nás. Lenže samozrejme nebrzdia tento rozvoj úplne. Tu druhú a možno podstatnejšiu časť brzdy predstavujú organizácie kolektívnej správy, ktoré uplatňovaním svojej ťarbavej a zastaralej licenčnej politiky na internete berú za rukojemníkov dnešného stavu práve autorov.
Podmienky, ale predovšetkým ceny diktované kolektívnou správou vychádzajú často krát z nereálnych predstáv o tom, koľko dokáže legitímny podnikateľ pomocou licencovaného obsahu zarobiť. Ceny taktiež často vôbec nereflektujú zmenu správania sa užívateľov na internete, kde sa hudba konzumuje odlišným spôsobom ako vo svete CD nosičov a tým padom aj za odlišnú ochotu platiť. Preto vysoké ceny nie sú vinou podnikateľov neschopných vymyslieť dobrý biznis model, ale skôr problémom kolektívnej správy, ktorá nedokáže poriadne reflektovať nové spoločenské podmienky a zmenenú ochotu spotrebiteľov platiť. Áno, tú ochotu, ktorej sa každý podnikateľ v zdravom konkurenčom trhu musí hľadiac na svoje náklady prispôsobiť, pretože inak dokáže predať len malému množstvu ľudí z vrchnej časti dopytovej krivky a zarobiť tak celkovo podstatne menej. Pokiaľ kolektívne správy nepochopia, že ceny musia byť nastavené pod maximálnu ochotu platiť kritickej masy internetových užívateľov, veci sa nemôžu pohnúť, pretože legitímne služby sa nikdy nestanú masovou záležitosťou.
Práve preto ak sa súčasne so žalobou na Ulož.to nezmenia pomery tak, aby sa umožnil vstup na trh inovatívnejším a cenovo dostupným masovým alternatívam, ktoré platia umelcom, akýkoľvek vyhratý súdny spor boli len vyhodené preniaze, pretože dnešné miesto Ulož.to zaujme čoskoro ďalšia podobná predpotopná služba. Ak teda organizácie kolektívnej správy nechcú za dva roky pripravovať ďalšiu žalobu a naopak chcú autorom skutočne pomôcť, mali by spolu so žalobou zároveň prehodnotiť svoju licenčnú politiku. Inak bude celý súdny spor len premárnená šanca.
